Ubytovanie v blízkosti Pražský hrad Praha

Pražský hrad

Pražský hrad je najvýznamnejšia stavebná pamiatka Prahy i celej Českej republiky, sídlo prezidenta ČR, najznámejšia a najcharakteristickejšia dominanta hlavného mesta Česka. Nachádza sa na miernej vyvýšenine v pražskej mestskej štvrti Hradčany.

Táto popredná národná kultúrna pamiatka Českej republiky je priamym stelesnením politických a kultúrnych dejín českého (i československého) štátu od počiatkov budovania ústredného kmeňového kniežacieho hradiska na prelome 9. a 10. storočia až do súčasnosti.

Od počiatku svojej existencie bol budovaný ako výstavné ústredné sídlo panovníckej moci. Na tisícročnom budovaní tohto veľkolepého architektonického súboru zanechali znaky slohové epochy a pečate popredné osobnosti českého a európskeho staviteľstva.

Dejiny

Počiatky Pražského hradu sa vynárajú iba v matných obrysoch zo šera mýtov a legiend, v ktorých sa spájali prvky pohanské a kresťanské, rysy genealogickej reprezentácie panovníckeho rodu s oslavnými životopismi prvých svätcov spolu s viac či menej vierohodnými zmienkami kronikárov.

Mýtické obdobie

Podľa najstaršej Kosmasovej kroniky založila vraj Pražský hrad bájna kňažná Libuša, manželka kniežaťa Přemysla Oráča. V zámernej snahe osláviť panovnícku dynastiu Přemyslovcov spojil Kosmas založenie Hradu s osobou legendárnej pramatky rodu. Známa Libušina veštba pri vyslaní poslov k založeniu hradu „vidím veliký hrad, jenž nebes slávou se dotkne, ve hvozdě leží místo – je vzdáleno ode vsi této na třicet honů a mez mu určují vltavské vlny“ sa stala inšpiračným zdrojom neskoršej českej dejepisnej literatúry.

Boli to najmä ohľady strategické, ale i vojenské a obchodné, ktoré podnietili prvé české kniežatá sídliace v centrálnej oblasti dnešných Čiech, aby tu koncom 9. storočia preniesli svoje trvalé sídlo zo severnejšieho, po toku Vltavy položeného Levého Hradca.

Vltavskou kotlinou prechádzali od nepamäti diaľkové cesty európskeho obchodu. Na úpätí budúceho hradu sa križovali. V kotline vltavského údolia, na miestach, kde rieka vytvára početné ramená, medzi náplavami tvoriacimi množstvo jej ostrovov, kde poskytovala príležitosť k rybolovu i plytčiny, na ktorých bolo možné prekonať jej inak neskrotný tok, sa usadzovalo poľnohospodárske, kupecké a remeselnícke obyvateľstvo. Dôkazom je termín Fraganeo (t. j. Pražsko), ktorý sa zachoval vo franských prameňoch z konca 9. storočia.

Dnešné územia Pražského hradu javí stopy osídlenia nielen v dobách raných slovanských dejín, ale vo svetle archeologických objavov bolo toto územie i jeho najbližšie okolie kontinuálne osídlené už od neolitu.

Na mieste dnešného hradu bývalo slovanské hradisko, ktorého význam bol zrejme prevažne kultový – bolo tu miesto zvané Žiži (od žhavý, horúci, prenesene spaľovať), pravdepodobne obetisko a žiarovisko, kde stával obradný kniežací stolec. Konali sa tu pohanské obrady a slávnosti slovanských predkov a s nimi spojené zhromaždenia.

Na úsvite dejín

Prvé historicky doložené přemyslovské knieža Bořivoj I. je zakladateľom prvých kostolov v Čechách – najprv kostol sv. Klimenta na svojom sídle na Levém Hradci, neskôr Panny Márie na pražskom hradisku. Z kmeňového hradiska súčasne učinil kniežacie sídlo a na posvätnej pohanskej akropole tak dal vzniknúť kresťanskej stavbe znamenajúcej prielom do pradávnych tradícií. Jeho založenie podľa legendistov vyvolalo vraj v krajine povstanie, pred ktorým musel Bořivoj dokonca na istý čas utiecť.

S menom Bořivojovho mladšieho syna Vratislava sa spája založenie druhého kostola na Pražskom hrade zasvätenému sv. Jurajovi (sv. Jiří).

Po Vratislavovej smrti nastúpil na kniežací stolec starší z jeho dvoch synov Václav. Vyjadrením Václavových koncepcií budovania českého štátu bola stavba rozsiahlej štvorapsidovej rotundy uprostred hradnej plochy. Kostol úctihodných rozmerov nebol určený výhradne súkromnej potrebe kniežacej rodiny, ale očividne sa mal stať ideovým a kultúrnym strediskom krajiny. Václavov zámer dovŕšil jeho synovec Boleslav II., ktorý vyslal do Ríma posolstvo vedené svojou sestrou Mladou. Tá sa od pápeža Jána XIII. vrátila so zakladacou listinou pražského biskupstva. Súčasne jej bolo udelené právo založiť pri kostole sv. Juraja ženský kláštor rehole sv. Benedikta – prvý kláštor v Čechách vôbec. Na konci 9. storočia tak hrad mocensky a ideovo predstavoval centrum ranostredovekého českého štátu.

O podobe hradu z tohto obdobia svedčia najmä archeologické nálezy. Pôvodné opevnenie bolo tvorené zemným sypaným valom spevneným zrubovou konštrukciou. Svahy valu boli obložené kamennými doskami a na jeho vrchole bola vybudovaná palisádová ohrada pre obrancov. Pred valom bola po obvode vyhĺbená vodná priekopa. Na západnej, rozširujúcej sa strane hradiska bolo opevnenie zdvojené čím vzniklo rozľahlé vonkajšie predhradie. Viedli tu tri cesty – hlavná, z priestoru dnešného Hradčianskeho námestia, ktorou sa vstupovalo do Hradu bránou, neskoršou Bielou vežou v juhozápadnom rohu dnešného III. nádvoria. Na opačnej strane viedla z hradu východná brána (dnešná Čierna veža). Tretia brána, južná, pri kniežacom paláci, stála na mieste západne od dnešnej Vladislavskej sály.

Vo vnútri hradiska v západnej polovici dnešného III. nádvoria stál biskupský palác s kaplnkou. Vo východnej časti nádvoria v miestach dnešnej Zlatej brány svätovítskej katedrály sa vypínala monumentálna rotunda sv. Václava, ku ktorej bol na severe pristavaný kláštor – sídlo svätovítskej kapituly. Ústredným priestorom hradu bolo po celý raný stredovek dnešné Jiřské námestie, v pôvodnej podobe omnoho rozľahlejšie. Tu niekde stál kniežací stolec a na juhu pri hradbách kniežací palác. Hradištná plocha bola na sklonku 10. storočia pomerne husto zastavaná – dva paláce, päť svätýň, dva kláštory ako i množstvo drevených obytných i úžitkových stavieb.

Románsky hrad

Začiatok 13. storočia prebiehal v dramatických zápasoch o vládu v krajine. Hrad ako sídlo ústrednej moci neostal bokom diania. Bol postupne dobývaný a obsadzovaný domácimi i cudzími vojskami.

Knieža Břetislav I., ktorý upevnil postavenie přemyslovského štátu vo vnútri i navonok, po roku 1041, kedy bol Pražský hrad obliehaný a zapálený vojskami cisára Henricha III. bol nútený prestavať opevnenie hradu. Hradbový val bol nahradený masívnym, vysokým kamenným múrom s ochodzami a spevnený vežami na nárožiach.

S krátkou vládou Spytihněva II. je spojený významný stavebný počin. V roku 1060 v dôsledku narastajúceho počtu veriacich sa rozhodol dať zbúrať starý kostol sv. Václava a nahradiť ho novým. Spytihněv však stačil iba začať prípravy k novostavbe, pretože nasledujúceho roku zomrel.

Okrem kapacitných dôvodov k stavbe nového svätostánku ho podnietila snaha manifestovať rastúcu moc přemyslovských kniežat, ktoré začali usilovať o kráľovskú korunu a o povýšenie pražskej diecézy na arcibiskupstvo. Nový chrám bol už budovaný ako svätyňa mnohonásobného zasvätenia. Významnejším než pôvodný patrón sv. Vít, uvedený do Čiech kniežaťom Václavom, sa stávali samotný Václav, Ludmila a Vojtech.

Bazilika, dobudovaná Vratislavom I., vysvätená v roku 1096 bola dvojchórová, s priečnou loďou a dvojvežím na západe. Kostol zasahoval na západe až ku kaplnke biskupského paláca a jeho loď bola vybudovaná na zasypanou časťou rokliny.

Takmer počas celého 12. storočia, kedy boli Čechy v znamení vnútorných zápasov o moc vo vnútri přemyslovského panovníckeho rodu, bol hrad obliehaný a dobývaný a v medziobdobí dochádzalo k prestavbám a úpravám hradného areálu. V roku 1135 začal knieža Soběslav I. celkovú prestavbu hradu. Po jeho obvode nahradili Břetislavove hradby nové, na juhu spevnené pásom polygonálnych bášt. Tie sa dodnes zachovali vo väčšej či menšej miere.

V roku 1142 bol hrad niekoľko týždňov neúspešne obliehaný. Výsledkom obliehania bolo zapálenie budov vo vnútri hradieb – vyhoreli oba kostoly a kláštory, požiar zasiahol i krovy obytných budov. V nasledujúcich rokoch prišlo k prestavbe hradu, najmä baziliky svätého Juraja. Súčasne bola dokončená novostavba románskeho kniežacieho paláca, začatá za vlády Soběslava I. Tým bol stavebný vývoj hradu až do polovice 13. storočia ukončený.

Storočie přemyslovských kráľov

V roku 1252 začal Přemysl Otakar II. ešte ako spoluvládca prestavbu kráľovského paláca prístavbou nového obytného krídla na západe. V nasledujúcom roku sa pustil do prestavby opevnenia predstavaním múrov na najviac ohrozovaných miestach, novými baštami a prehlbovaním pôvodných priekop. V roku 1257 v podhradí založené nové mesto (terajšia Malá Strana) vytvorili spolu s hradom jeden obranný celok.

Rozsiahle stavebné podniky, v ktorých sa prejavil novonastupujúci stavebný sloh – gotika – boli spojené predovšetkým s činnosťou svätovítskej kapituly.

V roku 1280 došlo k veľkej prírodnej katastrofe, pri ktorej príval dažďa spôsobil zosunutie časti severnej hradby. Popraskali klenby a zborila sa i časť muriva svätojiřského kláštora.

Doba luxemburská

S príchodom Luxemburgovcov na český trón v roku 1310 nastalo jedno z najskvelejších období stavebného rozvoja Pražského hradu. Stavebný vrchol nastal za vlády rímskeho cisára a českého kráľa Karola IV. Doba vlády Karola IV. sa na Pražskom hrade zapísala radikálnymi premenami, meniacimi od základu jeho podobu, napriek tomu však rešpektujúcimi a rozvíjajúcimi tradíciu miesta. Karol budoval hrad nielen ako kráľovskú rezidenciu, ale pri zachovávaní českých tradícií sa snažil urobiť z Prahy sídelné mesto rímskych cisárov a centrum ríše.

Bezosporu najvýznamnejším prejavom Karolovej doby je stavba katedrály sv. Víta. Jej základný kameň bol položený 21. novembra 1344 ešte za vlády Karolovho otca Jána Luxemburského. Prvých osem rokov riadil jej stavbu Matyáš z Arrasu, povolaný ku Karolovmu dvoru z Avignonu. Matyáš začal stavbu a dokončil záver chóru – ochodzové kaplnky a piliere. Po jeho smrti v roku 1352 povolal Karol do Prahy mladého švábskeho staviteľa Petra Parléřa. Ten sa čoskoro prejavil ako tvorčia osobnosť so širokým registrom umeleckých a technických schopností. Na dielo svojho predchodcu nadviazal plynulo a napriek tomu radikálne zasiahol do organizmu chrámu v plastickom utváraní architektonických doplnkov, uplatnením sieťovej klenby v chóre a pod. Za jeho pôsobenia vznikol najvýznamnejší priestor chrámu – kaplnka sv. Václava ako i pôsobivá sochárska výzdoba (napr. trifórium nad arkádami chóru spodobňujúce svätcov a významné súčasné i historické osobnosti Čiech). Po Karolovej smrti v roku 1378 pokračovala stavba za vlády jeho syna Václava IV. pod Parléřovým vedením do roku 1399 a po jeho smrti ju viedli jeho synovia až do roku 1419.

Neskorá gotika

V nasledujúcom období postihla české kráľovstvo spoločenská a hospodárska kríza prejavujúca sa v nástupe husitského hnutia. Hrad bol počas husitských vojen opustený a chátral (králi sídlili mimo neho). Až po nástupe Vladislava II. Jagelonského nastalo obdobie, v ktorom sa kráľ rozhodol k rozsiahlej prestavbe hradu, ktorá by jeho sídlo povzniesla na súdobú úroveň. Prvou požiadavkou bola bezpečnosť. Dovtedajšie opevnenie už zďaleka nevyhovovalo. Ani prirodzená výhoda polohy hradu sa už neuplatňovala, naopak na severe sa zmenila rozvojom delostreľby. Preto dal Vladislav vybudovať nové hradby s troma delovými baštami, nazvanými neskoršie Mihulka, Biela veža a Daliborka. Na východe pred Čiernou vežou dal postaviť mohutný barbakan. Vladislavov dvorný staviteľ Benedikt Ried začal súbežne s dokončovaním fortifikačných prác svoje vrcholné dielo – prestavbu Kráľovského paláca. Vrcholom neskorej gotickej architektúry v Čechách je prestavba vlastného paláca vrcholiaca vo veľkej sále, nazvanej Vladislavská, ktorá zaberá celé poschodie hlavného palácového traktu. Odvážna konštrukcia kruženej rebrovej klenby strháva monumetalitou. Unikátna je i technická stránka diela, ktoré svojimi rozmermi nemá obdobu v celých Čechách. Sála spočíva na základoch paláca Karola IV., Přemysla Otakara II. a na dochovaných partiách románskeho paláca.

Vrcholná neskorá gotika sa u Rieda prejavila i v riešení tzv. Jazdeckých schodov, spájajúcich Jiřské námestie s Vladislavskou sálou. Ried bol po dokončení prestavby paláca povýšený do rytierskeho stavu. Jeho ďalšou prácou bolo vybudovanie priečneho krídla priliehajúceho k Vladislavskej sále, ktorý bol nazvaný podľa Vladislavovho syna Ľudovítovým krídlom.

Ďalšia veľká Riedova stavba – obytný palác pri Bielej veži – bola neskoršími prestavbami úplne zmenená. Zamýšľaná dostavba katedrály, ku ktorej bol položený základný kameň a začatá stavba základom druhej veže a pilierov lode, už presiahla možnosti doby i panovníka.

Desaťročná vláda Vladislavovho syna, mladého Ľudovíta, potom na podobe Pražského hradu nič nezmenila.

Storočie renesancie

Nástup nového umeleckého slohu, renesancie, priniesol iný pohľad na architektúru. Kým obdobie gotiky sa prejavovalo najmä v mohutnosti stavieb a nutnom zabezpečení ich obrany, víziou nového štýlu bola voľnosť a odklon od majestátnosti budov. Z tohto dôvodu už stredoveký hrad nezodpovedal nárokom, ktoré kládol nový panovník Ferdinand I. na bytový komfort a na odpočinkové a reprezentačné zložky životného prostredia. Začala sa nová prestavba hradu. Prejavila sa najmä rozšírením hradu na sever. Za Jeleňou priekopou vznikala od roku 1534 Kráľovská záhrada, spojená s miestnosťami vo vnútornom hrade krytou chodbou po novom moste zvanom Prašný, ktorý preklenul Jeleniu priekopu.

Veľkorysá prestavba hradu bola prerušená živelnou pohromou. Požiar, ktorý vypukol 2. júna 1541 v krátkej chvíli zničil celé Menšie Mesto, Hradčany i značnú časť Pražského hradu. Mnohé stavby na hrade boli veľmi poškodené. Odstránenie následkov požiaru si vyžiadol všetky prostriedky a sily, ktoré boli k dispozícii.

V roku 1547 sa správcom českého kráľovstva stal Ferdinandov mladší syn Ferdinand. Scestovaný a vzdelaný Ferdinand mal veľkú zásluhu na budovaní hradu k čomu ho viedli skúsenosti získané na mnohých cestách po Európe. V 50-tych rokoch 16. storočia sa iniciátorom jeho zámerov stal ďalší vynikajúci staviteľ Bonifác Wohlmut. Ten dokončil výstavbu Letohrádku, dokončil uzavretie chóru katedrály, ešte za Parléřovho života ukončeného iba provizórnym múrom, obnovil priestory Starého kráľovského paláca, zničené požiarom a v západnej časti záhrady postavil najcennejšiu stavbu – Veľkú a Malú Míčovnu.

Vyvrcholením renesančnej epochy hradu je doba Rudolfa II. Zložitá osobnosť čudáckeho a chorľavého panovníka vtlačila výraznú pečať hradu i životu mesta, ktoré sa na tri desaťročia stalo metropolou Rudolfovej ríše. Na Rudolfovom dvore vzniklo jedno z európskych ohnísk neskoršej renesančnej – manieristickej – dvornej kultúry. Na Pražskom hrade dal postaviť obytné miestnosti (tzv. Letný dom) pri Bielej veži, ako i reprezentačnú palácovú stavbu – Nový kráľovský palác na severe, so Španielskou sálou a Rudolfovou galériou. Tu sústredil umeniamilovný vladár kolekciou umeleckých diel, ktorá svojho času nemala obdobu v celej Európe.

Rudolfova túžba po poznaní prírodných javov priviedla na Pražský hrad najvýznamnejších vedcov vtedajšej doby – alchymistov (Edward Kelley), hvezdárov (Tycho de Brahe, Johannes Kepler).

Za panovania Rudolfovho brata Mateja II. prišlo iba k čiastkovým prestavbám.

Doba baroka

Brána, postavená v stredovekých hradbách pred II. nádvorím v roku 1614 cisárom Matejom II., ohlasovala vo svojej architektonickej podobe nástup nového slohu – baroka.

Za vlády Habsburgovcov prišlo k duchovnej devastácii hradu, ktorí pokladali Pražský hrad iba za jeden z rodinných zámkov slúžiacich ako dočasné sídlo pri korunováciách či iných slávnostiach a pri cestách dvora.

Tridsaťročná vojna priniesla hradu ďalšiu skazu v podobe jeho obsadenia (Sasmi v r. 1631 a Švédmi r. 1648). Švédska okupácia bola spojená s odvozom veľkej časti Rudolfových zbierok a ďalších hodnôt z hradu.

Po vojne iba pozvoľna dochádzalo k obnove stavebnej činnosti na hrade. Nový sloh, ktorý radikálne premenil podobu pražských miest a výrazne ovplyvnil tvárnosť českej krajiny, sa na Pražskom hrade výraznejšie neprejavil. Zasahoval tu skôr okrajovo, v úpravách a výzdobe chrámových interiérov. Zamýšľaná dostavba katedrály sv. Víta, ku ktorej položil základný kameň Leopold I. v roku 1673, bola pre nedostatok finančných prostriedkov zastavená.

Najväčším stavebným podnikom bolo postavenie Jazdiarne v rokoch 1694 – 1698.

Epilógom stavebného vývoja je celková prestavba hradu za vlády Márie Terézie v rokoch 1753 – 1775 pod vedením viedenského dvorného architekta Niccolo Pacassiho. Po prestavbe niekdajšieho Rožmberského paláca a ďalších domov v Jiřskej ulici na Ústav šľachtičien spojil budovy západne od Starého kráľovského paláca do jednoliateho zámockého celku s čestným dvorom (I. nádvorie) na mieste zasypanej západnej priekopy.

Štátne reformy Márie Terézie a jej syna Jozefa II. znížili význam hradu. Jeho zbierky boli bezohľadne rozpredané či odvezené do Viedne. Letohrádok, Míčovna a kláštor sv. Jiří boli dané do užívania vojsku. Dvor na hrad prichádzal veľmi zriedka. Posledná korunovácia Ferdinanda V. bola iba púhou formalitou. Hrad, obývaný iba príležitostne, pustol. Viedenský centralizmus nemal na ňom záujem a v podstate bol iba udržiavaný. Posledná zamýšľaná obnova hradu v 60-tych rokoch 19. storočia skončila úpravou Španielskej sály a Rudolfovej galérie pre neuskutočnenú korunováciu cisára Františka Jozefa I.

Pražský hrad národnou kultúrnou pamiatkou

Keď v októbri 1918 skončila vláda habsbursko-lotrinského rodu a zaniklo České kráľovstvo vyhlásením samostatného československého štátu, hrad sa v súlade s tisícročnou tradíciou stal sídlom hlavy štátu, ústredných inštitúcií a dejiskom významných štátnickych udalostí.

Tým bolo podmienené i sústavnejšie poznávanie a zhodnocovanie pamiatkového bohatstva Pražského hradu. Prvou súvislou stavebnou akciou a prvým prejavom starostlivosti o pamiatky bola obnova a dostavba katedrály, podnikaná Jednotou pro dostavbu chrámu v duchu obrodeneckého vlastenectva. Dostavba zavŕšená v roku 1929 priniesla o. i. odstránenie neogotických prvkov a prinavrátenie pôvodného historického vzhľadu stavby. V rámci prestavby boli objavené nálezy starších stavieb – Václavovej rotundy a Spytihněvovej baziliky sv. Víta, kláštora kanonikov a i.

Pokiaľ ide o palácové objekty, boli v prvých rokoch existencie nového štátu vykonávané nevyhnutné opravy. V roku 1920 bol do funkcie hradného architekta povolaný profesor Umelecko-priemyselnej školy v Prahe, architekt Josip Plečnik z Ľubľany. Plečnik sa usiloval o zvýraznenie monumentálnych priestorov a dominánt, ako je I. a III. nádvorie, Rajská záhrada a záhrada Na Valech, Stĺpová sieň a iné reprezentačné priestory. Na Plečnikove úpravy po jeho odchode z Prahy nadviazal architekt Otto Rottmayer.

V tridsiatych rokoch bol vo funkcii hradného architekta prof. Pavel Janák. Stavebný prieskum a úpravy Kráľovského paláca od roku 1924 viedol staviteľ Karel Fiala.

Druhá svetová vojna a nacistická okupácia zabrzdili postup stavebnej obnovy. Súčasne však bol Hrad priaznivou zhodou okolností ušetrený devastácii.

Pražský hrad je podľa zákona o kultúrnych pamiatkach č. 22/58 Zb. národnou kultúrnou pamiatkou č. 1 a spolu s národnou kultúrnou pamiatkou č. 2 – českými korunovančými klenotmi – zverený do starostlivosti Správy Pražského hradu (od 1. 5. 1993), ktorá vykonáva v chránenej oblasti Pražského hradu štátnu pamiatkovú starostlivosť, ochranu prírody, spravuje umelecké a archívne zbierky Pražského hradu.